Je pár praktických dôvodov, ktoré všetci poznáme. Čítame deťom preto, lebo samé ešte čítať nevedia. Čítame deťom preto, lebo potom rýchlejšie zaspia. Teda, mali by. Čítame deťom preto, že aj tak sa dá tráviť čas. Čítame deťom preto, lebo si to od nás žiadajú.
Potom je tu ešte pár iných dôvodov:
- Vďaka spoločnému čítaniu sme spolu. Možno nie vždy v úplnom pokoji, ale sme spolu. Naše deti majú vtedy pocit, že patríme len im.
- Čítaním posúvame deti do krajiny príbehov. Pracuje ich fantázia, predstavivosť, v mozgu sa im vytvárajú také spojenia, aké nič iné nedokáže vytvárať.
- Samozrejme, rozvíja sa ich slovná zásoba, rozširuje sa a zdokonaľuje.
- Spoločným čítaním sa vzbudzuje zvedavosť detí a je veľmi pravdepodobné, že budú chcieť, aby ste čítali ďalej, ešte jednu kapitolu, ešte jednu stranu…
- Spoločným čítaním sa veľa dozvedia, a nielen naše deti. I my samotní.
- Spoločné čítanie vytvára lásku ku knihám, v detstve i dospelosti.
Ja ale čítam svojim deťom aj preto, že sa veľa o svojich deťoch dozviem. Deti si pri čítaní prirodzene spájajú to, čo prežili počas dňa s tým, čo sa odohráva v príbehu. Dokážu pomenovať svoje radosti alebo aj bolesti bez toho, aby sa trápili tým, ako to vlastne vysvetliť. Ich srdiečka sú otvorené.
Čítam svojim deťom, hoci už dávno vedia čítať samé. Čítam svojim deťom, hoci ma už dávno k čítaniu nepotrebujú. Čítam svojim deťom. Spoločné čítanie je náš čas. Chvíľa na upokojenie. Nielen to ich, aj moje. Čítanie vytvára medzi mnou a mojimi deťmi vzťah – ten láskavý, pokojný, keď nás nerušia telefóny, správy z novín, keď nás nevyrušuje nesplnená úloha, neodložená bunda, nevybalená desiata, keď na chvíľu zabudneme na to, že sme niečo nezvládli, že nám niekto skrížil plány, že niečo nevyšlo…
Pre mňa je toto ten hlavný dôvod, prečo čítam svojim deťom, aj keď to už nepotrebujú.