Vyliezť na Zamkovského chatu asi nie je pre veľa ľudí takým zážitkom ako pre mňa. Ja ale nie som turista do kopcov, v zime už vôbec nie. Niekedy je ale dôležité vystúpiť z komfortnej zóny. Nie kvôli sebe, ale kvôli nadšeným očiam detí, ktoré od vás očakávajú, že ich budete sprevádzať.
V tom gýčovo slnečnom počasí a v kopách čistučkého snehu som to dala, vyliezla som až k Zamkovského chate. Možno ma spočiatku očarilo, že som niečo také zvládla. Prvý pocit úspechu prešiel do vďačnosti za to, že som sa nenechala odradiť. Nikdy by som neverila, že budem niekedy jesť fazuľovú polievku v snehu na terese, spotená, strapatá a taká šťastná. Och, a ako mi chutilo!
Po návrate domov ma eufória z návštevy Zamkovského chaty akosi neprechádzala. Úprimne, dodnes ma napĺňa pocit hrdosti na seba samú. Viedlo ma to ďalej k pátraniu o tom, kde sme to vlastne boli. Poviem vám, až som si nadávala, že som si to skôr nepozrela. S väčšou pokorou by som do tých kopcov liezla, menej by som frflala a viac si to vychutnala.
Chata nesie veľmi silný príbeh. Ľudské odhodlanie a odvaha je hodnotou, ktorú treba vždy stavať do popredia. Nezlomná sila človeka nám môže byť inšpiráciou v každý jeden deň. Tatry sú nielen krásne, ale aj plné ľudských osudov, ktoré chceme v KamžeKam deťom odovzdať. Chceme, aby vedeli, že krajina, v ktorej žijú, je výnimočná nielen svojou prírodou, ale najmä ľuďmi, ktorí v nej žili.
autor článku: Mirka Trippé
